História ženskej krásy

Čo je vôbec krása? Poznáte to, vidíte ju, ale ako ju opísať? Dokážu sa ľudia dohodnúť na jednom ideáli, alebo je to čisto subjektívne? Je náš koncept krásy založený na prírode alebo spoločnosti? Tieto otázky si ľudia kladú už tisícky rokov, no má niekto odpoveď? 



Každý z nás sa počas života dostane do bodu, kedy pochybuje. Ženy sa obávajú, či sú dosť pekné, páni, či sú priťažliví. Každý totiž chce byť milovaný a v niekoho očiach tým najkrajším. Slovami klasika - pre celý svet môžem byť nikto, no pre niekoho celý svet... 

Ideál krásy sa z roka na rok mení. Čo sa ľuďom páčilo v minulom storočí, nám dnes príde nepríťažlivé a zas o nás si budúce generácie povedia to isté. Porovnávanie teda zmysel nemá, skôr môžeme nahliadnuť, ako sa naša optika na krásu v čase menila. 

Prehistorické časy 

Vnímanie ženskej krásy prešlo v našich dejinách veľakrát hlbokou metamorfózou. Pričom mnohé ideály sa objavovali a mizli cyklicky. 

Najstaršie známe prejavy ženskej krásy poznáme ako sošky menom venuša (Willendorfská venuša, Věstonická venuša, Venuša z Lespugue), ktoré sa datujú do európskej doby ľadovej približne pred 25 000 rokmi. Pochádzajú z rôznych kútov sveta a naznačujú skôr fascináciu určitými atribútmi ženskosti než jednoduché vyjadrenie uniformnej krásy. Pre všetky je typické, že nemajú tvár a chodidlá, čo ich robí skôr symbolickými ako osobnými. 

Sošky venuší jako ideál krásy

Sošky však veľmi nezodpovedajú nášmu súčasnému ideálu krásy či tela. Verí sa, že venuše boli symbolom plodnosti a schopnosti prežiť v drsných podmienkach. Hromadenie tuku môže byť vnímané ako ukladanie energie a zásob na horšie časy. 

Staroveký Egypt 

Tutanchamon s manželkou Ankhesenamun

Artefakty z Egypta odhaľujú dramatickú zmenu v pohľade na ženskú krásu. Reliéf spred viac ako 3500 rokov zvečňuje na vtedajšiu dobu dokonalú dvojicu - kráľa Tutanchamóna a jeho manželku Anchesenpaaton. 

Fragment ukazuje jedinečnú a rafinovanú módu, jemné a štíhle ženské telo. Nežnejšie pohlavie bolo úplne oholené, často vrátane vlasov, a aby sa to zdôraznilo, ich skladané sukne sa nosili vpredu otvorené. 

V Egypte sa za krásnu tvár považovala tá s jemnými črtami, veľkými výraznými očami a čiernymi vlasmi. Dlhý a elegantný krk podčiarkoval veľmi štíhle telo s jemnými zápästiami i členkami a priam nekonečnými prstami. Za starodávnu ikonu ženskej krásy bola považovaná kráľovná Nefertiti.  

Staroveké Grécko 

Pojem klasickej krásy, ktorý vznikol v Grécku, je dokonale opísaný v diele Marcusa Vitruvia Pollia z 1. storočia pred naším letopočtom. Práve jeho pohľad hlboko ovplyvnil umenie. Krása totiž bola založená na symetrii, telesnej a duševnej harmónii, vyvážených proporciách a matematickom vzťahu častí k celku, známy ako Zlatý rez. 

Vitruviánsky muž, pravdepodobne najslávnejšia ilustrácia Leonarda da Vinciho, vychádza z myšlienky a teórie Vitruvia. Ten verí, že proporcie a miery ľudského tela, ktoré stvoril Boh, sú dokonalé a správne. Preto sa domnieval, že správne postavený chrám by mal odrážať a vzťahovať sa na časti ľudského tela. Podotkol, že naša schránka môže byť symetrická, vpísaná do kruhu i štvorca. A práve tieto myšlienky autora hlboko ovplyvnili umenie, najmä v renesancii. 

Méloská Venuša

Méloská venuše ako ideál krásy

 

Sokrates predpokladal, že hlavnou úlohou umelca bolo poskytnúť štandard idealizovaného obrysu ľudského tela v presných proporciách, aby získal rovnováhu a harmóniu. Dodnes túto ideológiu podčiarkuje Méloská Venuša. Stala sa symbolom klasickej ženskej krásy s univerzálnou príťažlivosťou, kde matematické proporcie vytvárali to, čo sa považovalo za dokonalú rovnováhu a harmóniu

Paradoxne, na rozdiel od najdokonalejšej symetrie Nefertiti, Méloská Venuša má veľa úmyselných asymetrií tváre, ktoré nie sú na prvý pohľad badateľné, ak sa nezmeria každý detail. 

Jedinou symetrickou časťou je jej spodná časť tváre. Jej nos je vychýlený doľava, ľavé ucho a oko má tiež vyššie ako tie pravé. Tieto znaky venuše dokazujú genialitu gréckeho umenia a neprekonateľné chápanie vizuálneho vnímania. 

 


Stredovek 

V ranom stredoveku, v ktorom dominovala kresťanská viera, boli prehnaná starostlivosť o telo či nanášanie mejkapu nemysliteľné. Spájali sa totiž s nebezpečenstvom a hriechom, ktoré viedlo k vyhnaniu z raja spôsobeného Evou. Proporcie a harmónia sa stali nedôležitými a ženy boli prezentované ako obyčajné, neatraktívne postavy. A predsa existoval ideál ženskej krásy, ktorému dominovala jemná, biela pokožka. Pravidelné prekrvovanie zaisťovalo bledú pleť a toxické biele olovo sa dokonca používalo na zosvetlenie farby kože. 

Po stáročiach zanedbávania nám neskorý stredovek priniesol mnohé zmeny v reprezentácii ženskej krásy s „jemným štýlom“, návratom k luxusnej, rafinovanej móde a štíhlej siluete

Renesancia 

V renesancii boli staroveká grécka kultúra a ideály krásy znovuobjavené a stali sa súčasťou každodenného života. Klasický antický štýl so symetriou a proporciami bol oživený tým, že ženské telá boli vykreslené zmyselnejšie a s pôvabnými rukami i nohami. Jemnú porcelánovú pleť zvýrazňoval mejkap

Spiaca Venuše ako ideál krásy

Prvýkrát od helenistickej éry starovekého Ríma bola pozornosť presmerovaná z náboženských na svetské témy. Ideály humanizmu boli zosobnené v obraze Giorgioneho „Spiaca Venuša“ z roku 1505, ktorý mal hlboký vplyv až do modernej doby. 

Baroko 

Barokový ideál krásy priniesol povestné zmyselné ženské telo. Typická dokonalosť tej doby bola zachytená v roku 1646 v obraze „Manželka kráľa Kandaulesa“ („Wife of King Kandaules“) maliara Jacoba Jordaensa. Prevládajúce chute tamojšej éry definoval mohutný, bujný a okrúhly tvar ženskosti

V neskorom baroku, rokoku, badáme dramatickú zmenu vkusu a vnímania krásy. Ideálna žena sa stala štíhlou, s pevným pásom a vyžarujúca pôvab. Ukážkovým príkladom sú figúrky Franza Antona Bustelliho. 

Empír

Éra empíru znamená úplný návrat k dokonalosti a harmónii starovekého Grécka, ktorý pretrval aj v čase klasicizmu. 

Maya, jediný akt, ktorý namaľoval Francisco Goya, s plnou siluetou, je v mnohých smeroch podobný renesančnej kompozícii Spiacej Venuše. 

Sissi ako ideál krásy

Romantizmus 

Romantizmus a následné viktoriánske časy posilnili ideál ženskej krásy v štíhlom, osom páse, krehkom tele s malými rukami a nohami. Cisárovná Alžbeta Bavorská, známa ako Sissi, bola jedným z najznámejších príkladov krásnej ženy tej doby. 

Impresionizmus 

Impresionistické vnímanie krásy si zachovalo štíhly pás a znovu objavilo starú črtu v novej ženskej siluete, „parížsky spodok“, zdôraznené pozadie, ktoré takmer 2000 rokov chýbalo v ideáloch dokonalosti. 

Táto charakteristická črta bola náhodne zachytená maliarom Henri de Toulouse-Lautrec v jeho diele „Ples v Moulin Rouge“.

20. storočie

Ideály krásy 20. storočia prešli rýchlymi a neočakávanými zmenami, ktoré spopularizovali médiá. A išlo to neskutočnou rýchlosťou. 

20. roky

Louise Brooks ako ideál krásy 20. letLousie Brooks v nemom filmu Show-off (1926)

V 20. rokoch začala raná kinematografia produkovať svoje hviezdy. Ženskú krásu definovali Louise Brooks či Gloria Swanson. Hlavnými znakmi boli malá hlava, výrazné oči, plnšie pery a krátke vlasy. Prvýkrát v histórii pritom boli ostré rozdiely medzi pohlaviami menej nápadné a ženské krivky sa stali menej atraktívnymi. 

30. roky 

Dekáda, ktorá priniesla Hollywood ako toho, kto bude udávať trend. Ikona Grety Garbo spájala ženskú krásu s tajomnou zmyselnosťou, zatiaľ čo vzhľad Marlene Dietrich v mužskom obleku a kravate sa považoval za prejav bisexuality

40. roky 

Anna Peron v šatoch Christiana DioraPrvá dáma Argentíny Anna Perón v šatách Christiana Diora

Móda Christiana Diora definovala ideál krásy 40. rokov. Príznačná bola štíhla, elegantná žena so šarmom dámy. Od tej chvíle sa móda stala kľúčovou pri vytváraní nových štandardov predajnej krásy

50. roky 

V 50. rokoch Coco Chanel ukončila Diorov „zastaraný“ obraz žien. Zamerala sa predovšetkým na prirodzený vzhľad, ktorý sa odzrkadľoval vo voľne obtiahnutých látkach, jednoduchých doplnkoch a zdržanlivom mejkape. Grace Kelly sa stala svetoznámou pre svoju chladnú krásu, zatiaľ čo Gina Lollobrigida a Sophia Loren reprezentovali temperamentnú dokonalosť Stredomoria. 

Twiggy ako ideal krasy

60. roky 

Šesťdesiate roky priniesli v západnom svete obrovské sociálne zmeny vrátane revolučného vnímania ideálu. Britská modelka Twiggy, prvá ikona, nastavila nové štandardy krásy svojou štíhlou kostnatou postavou. Položila tým základy minimalistickej siluety. „Slim“ sa v očiach spoločnosti stal synonymom pre „krásny“. Pery zmatneli, no oči boli zvýraznené očnou linkou. Módna revolúcia 60. rokov vyvrcholila predstavením „mini“ sukne z dielne návrhárky Mary Quant. 

70. roky 

Úzke pásy a nádherné objemné účesy dominovali móde 70. rokov. Mejkap bol nápadný, no v chladných farbách a každý chcel výrazné oči. Variáciami tohto trendu boli „gypsy look“ a „glitter look“ à la Diana Ross.

80. roky 

Osemdesiate roky sa stali obdobím emancipovanej a úspešnej ženy. Krása bola nastylovaná do posledného detailu, zdobená výraznými farbami a do očí bijúcim, ženským mejkapom.

Táto najnovšia postava nežnejšieho pohlavia spevnená cvičením a podčiarknutá jasnými cieľmi urobila z vysoko výkonnej ženy úspešnú kariéristku, ktorá prekoná každú prekážku. Supermodelky ako Naomi Campbell či Linda Evangelista sa stali obdivovanými ideálmi. 

90. roky 

V 90. rokoch dominovala individualita. Či už blond, bruneta alebo čiernovláska - ideál v tejto dekáde znamenal krásne individuálne tváre, ktoré sa nedajú zaškatuľkovať.

Kate Moss na plakátech

Vlnu dievčenského vzhľadu odpália obdivovaná Kate Moss

21. storočie 

V súčasnosti sa krása opäť úzko spája s prirodzenosťou a individualitou. Už nie je dôležité hľadať ideál v niekom druhom. Ženy sa v súčasnosti snažia predviesť svoje vlastné prednosti. Nežnejšie pohlavie je považované za krásne, ak je očarujúce, zdravé a silné.

Každá z nás je nedokonalo dokonalá, nádherná a jedinečná.